Päť neuveriteľných zvieracích mýtov

0
Pridal 14. June 2013 admin , Články

Býky sú zúrivé na červenú farbu, však? A zajace zbožňujú mrkvu a myši syr. Ale čo keby sme Vám teraz povedali, že to vôbec nie je pravda? Prečítajte si následujúci článok o 5 zvieracích mýtoch, ktorým doteraz veríte…

1. Býky sú zúrivé na červenú farbu

byk

byk2

 

Pre mnohých z nás, jediný kúsok zo španielskych tradícií, ktorý poznáme, je to, že sa zhromažďujú na štadiónoch, kde muž v smiešnom kostýme dobrovoľne čelí nazúrenému býkovi len preto, aby ho mohol ešte viac rozzúriť mávaním veľkej červenej šatky pred jeho tvárou. Je to niečo ako rodeo, pri ktorom je menej adrenalínu a napätia. Na mnohých miestach, ktoré ste videli pravdepodobne v kreslených rozprávkach, je šatka červenej farby, ktorá zhypnotizuje býka. Dáva to zmysel – celý zmysel býčieho boja je, že býk beží za červeným plášťom, zatiaľ čo sa matador pred ním uhne. Jasné, býk si myslí, že plášť je ten problém.

Ale nie tak presne. Každý kto pracuje s býkmi vám povie, že býky sú farboslepé. Nie ako farboslepota u psov, kde vidia len zopár farieb. Býky nevidia vôbec žiaden rozdiel medzi farbami. V skutočnosti býky za rozzúria mávaním kusmi oblečenia, ktoré naštve hocikoho, či už človeka alebo zviera, keď ho vyhladujú a hodia do arény.

Ako to začalo?

Mýtus pravdepodobne pochádza z iného jednoduchého nedorozumenia. Show matadorov je rozdelená na tri časti: v prvých dvoch používa žltú šatku nazvanú „capote“. Zámerom týchto častí je jednoducho rozzúriť býka dosť na to, aby mohol ísť do tretej časti nazvanej „tercer tercio.“ V tejto časti má už matador známu červenú šatku a dráždi býky, aby ho napádal. Z jeho pohľadu je býk dosť hlúpy, že kľudne môže byť aj fialová, modrá alebo pásikavá. Býk si z toho starosti nerobí. Proste len chce rozpučiť matadora.

2. Ťavy udržujú vodu vo svojich hrboch

tava

Úplne prvý raz, čo ste v škôlke kreslili ťavu, Vám určite povedali: „Majú hrby, žijú v púšti a môžu ísť na veľké vzdialenosti bez pitia.“ Učiteľka alebo rodič pravdepodobne dal dva a dva dohromady a povedal, že tým dôvodom, prečo môžu ísť ťavy na také dlhé cesty cez rozhorúčenú púšť je to, že v tých hrboch udržujú vodu. Tieto myšlienky si našli miesto aj v starších vedeckých knihách a aj v dnešnej dobe im veria „experti“ ako Bear Grylls, ktorí tvrdia, že na púšti získajú vodu z ťavích hrbov. Takže to musí byť prekvapivé, keď nájdu ťavu a v jej hrboch žiadna voda nebude, ako si myslia.

tava2

V skutočnosti ťavy v hrboch neuchovávajú vodu, ale tuk. Tuk slúži v púšti omnoho lepšie než voda, pretože im poskytuje energiu, ktorú potrebujú na udržanie ich metabolizmu a schopnosti pohybu. Pamätajte, že aj jedla je v púšti nedostatok. Niektorí z vás si isto povedia: „V tom tuku zadržujú vodu!“ a je to aj pravda, lebo keď ťavy premenia všetok ich tuk v hrboch, dostanú z neho trochu vody.

Ale takto získaná voda je až v tele po metabolizme, takže ťava ju nikdy nedostane do seba ako bežnú potravu. Isto si poviete, že keď ťavy nepotrebujú vodu, tak budú dehydrované, že? Áno samozrejme. Ale ťavy pracujú „na inom princípe“ než ľudia. Ťavy sa vedia schladiť a ostať chladné omnoho dlhšie, než to dokážeme my. Majú takisto špeciálne bunky, ktoré nedovolia znížiť tlak krvi, keď sa zníži objem tela.

Ako to začalo?

Pôvod tohto mýtu je pravdepodobne dvojaký. Staroveký rímsky filozof a prírodopisec Pliny z Elderu je zachytený, ako vyslovuje hypotézu o tom, že ťava má dva žalúdky; jeden zachytáva vodu a druhý jedlo. Spoločnosť veľkolepo uvítala túto hypotézu ako fakt a usúdila, že tieto dva žalúdky musia byť predsa v tých povestných dvoch hrboch. Sú aj príbehy inšpirované Plinom, ktoré opisujú, že cestujúce moslimské armády museli rozseknúť ťavie hrby, aby sa z nich mohli napiť.

Je pravdepodobné, že jedlo a voda sa rozdeľuje do dvoch oddelených sekcií v ťavom žalúdku pred strávením, čo jej dovoľuje zadržať dávku vody v žalúdku. Nomádi v púšti sú taktiež známi, že zo zúfalstva niekedy získavajú vodu z natráveného jedla v ťavách. Nič z toho však nedáva zmysel, že voda je v hrboch, ako je to v príbehoch často vykresľované.

3. Zajace jedia mrkvu, myši zbožňujú syr

Dajte si do vyhľadávača nájsť „mrkva zajac“ a na prvých piatich miestach určite nájdete, že zajace jedia mrkvu, dokonca aj Bugs Bunny. Mrkva je pre zajace to, čo banány pre opice. Jediná vec, ktorá je ešte známejšia je, že myši zbožňujú syr. Keď pasca na myši nemá veľký kúsok syra, myš iba okolo nej prejde bez povšimnutia. Tento fakt sa dobre ujal všade, od marketingu až po texty piesní v rozprávkach pre deti.
zajac

Mrkva je pre zajace ťažko stráviteľná. Dá sa to tak povedať, pretože každá internetová stránka o zajacoch, ako aj chovatelia a aj takí, čo zajace len kŕmia sa obávajú varovania: „Ak budete kŕmiť zajaca len mrkvou, zahynie.“ Je to ako dávať človeku len cukrovú vatu. Ak sa stane, že váš zajac má rad mrkvu, musíte opatrne dávkovať jednotlivé porcie. Zajace, ktoré si neobľúbili mrkvu, uprednostňujú seno a listovú zeleninu. Ak dáte zajacovi mrkvu aj s vňaťou, samotnou mrkvou pohrdne a zje len vňať.

Na začiatok o myšiach a syre…Myši majú naozaj veľmi dobrý čuch, tak Limburger olúpal ich malé myšacie tváričky. Samozrejme obrazne! Štúdiou myší sa zistilo, že reagujú na chuť, pach a obrysy jedla a odmietajú niečo, čo má intenzívny zápach a príliš okorenený syr.

mys

Priťahuje ich jedlo s relatívne vysokým obsahom cukru, ako sú obilniny a ovocie. Ako odozva na tento humbug, syr – myši, očividne unudený britský parlament vypustil „technickú poznámku“ naznačujúc, že myši sa dajú chytiť aj na sušienky, ovsenú kašu, iné cereálie a čokoládu. Takže to je to, čo potrebujete zasadiť vedľa ich malej myšacej nory v stene.

Ako to začalo?

To o zajacoch a mrkve siaha k Bugs Bunnymu a starému filmu s Clarkom Gablom z roku 1934. Film bola romantická komédia nazvaná „Stalo sa to jednej noci“ a svojho času to bol obrovský hit. Bola tam scéna, kde Gable rozprával popri tom, čo prežúval mrkvu a animátori Bugsa Bannyho ho taktiež tak vyobrazili, čiže diváci to hneď rozpoznali (rovnako ako scénu v Shrekovi keď sa vyhýba guľkám, ako to bolo v Matrixe). To sa stalo štandardným správaním Bugs Bunnyho a sprevádza to deti už 75 rokov, a ony si pri tom myslia, že zajace sú na mrkve závislé.

A ohľadom myší a syra, jedna populárna teória, ktorá nebola vedecky podložená, je, že myši boli neustále nájdené v stredovekých kredencoch ako jedia domáce syrové omrvinky. Ale to bolo len kvôli tomu, lebo to bolo jediné jedlo, ku ktorému sa vedeli dostať, keďže mäso bolo zavesené a nasolené a obilie bolo skladované v džbánoch. Bolo to buď syr alebo hladovanie. To je ako by ste raz povedali tete, že Vám chutí sušená hovädzina, a odvtedy máte na Vianoce stále len tú sušenú hovädzinu celých 20 rokov.

4. Ak rozdelíte dážďovku na polovicu, dostanete z nej dve

dazdovka

Pre niektorých z vás to bol prvý pokus na hodine biológie. Ste vzadu na záhrade a nájdete dážďovku. Rozdelíte ju na polovicu, pretože ste sadista a pozeráte na ňu. Obe polovice sú stále nažive. Potom ide okolo nejaký dospelák a vraví: „Vieš, možno sa obidve polovice uzdravia, zacelia sa rany a budeš ich mať dve“. Je to jeden z tých každodenných zaujímavých „faktov“, ktoré si isto všimnete pri listovaní starých kníh. U detí je logika: keď sa vie jašterici zregenerovať chvost, keď ho stratí a dážďovky nie sú nič iné než tvory v tvare chvostu, vedia sa tým pádom zregenerovať celé. A sú navyše základné stvorenia, v skutočnosti len močiarne príšery schopné krútiť sa a vyliezať na 12 ročné dievčatá.

dazdovka2

Skúste toto. Kúpte si kravu. Teraz ju rozdeľte priamo dole v strede. Koľko kráv teraz máte? Vyrastie z každej polovice celá nová krava? Nemyslím si to. Ak si myslíte, že sú úplne iné stvorenia než červy, tak dobre. Skúste to s muchou alebo švábom. Pretože dážďovky sú rovnaký biologický druh ako hmyz. Majú tiež hlavu a chvost, a aj iné dôležitejšie orgány pre prijímanie a trávenie jedla. Majú mozog aj srdce. Čiže myšlienka, že odrežete hlavu a potom čakáte, že na zadnom konci červa vyrastie nová hlava, je bláznivá. Rovnako ako keby ste to očakávali, že sa to dá aj s kravou alebo psom. A keby to bola pravda, mohli by sme žiť na planéte podobnej z filmu Slither, lebo z každého červa, čo tam bol rozkrájaný, sa mohli zázračne stať stovky nových červov.

Ako to začalo?

Mýtus pochádza pravdepodobne z jednoduchého nedorozumenia. Dážďovky, ako mnohý ďalší hmyz, majú schopnosť regenerácie, ale nie až v takej miere, ako si myslíme. Čiže ak odrežete časť z chvosta dážďovky, má schopnosť opätovného dorastenia. A môžu sa hýbať, keď ich preseknete napoly, ale to je len kvôli tomu, že ešte pretrváva nervový signál, ktorý ich núti krútiť sa. To isté bolo spozorované aj u sťatých sliepok, či ľudí. Rovnako u sliepok aj dážďoviek telo bez hlavy zomrie. Keď to zhrnieme, prvý pokus, ktorý sa deti učili a mysleli, že príroda je tajomná, bolo rozdelenie zvieraťa na polovicu a pozorovanie, ako sa krúti, až kým nezomrie. Ale prinajmenšom Vás vaši rodičia varovali pred zabíjaním vtáčikov na záhrade.

5. Vták opustí svoje mláďa, keď sa ho dotknete

vtak

Ste malé dieťa a objavili ste čerstvo vyliahnuté mláďa. Možno spadlo z hniezda. Idete ho zodvihnúť, keď v tom pribehne vaša mama a vraví: „Nedotýkaj sa ho, lebo ho jeho mama opustí.“ To sa stane, keď je vtáča cítiť za ľudským pachom. A od toho času viete, že ak niečo máte radi, necháte to na pokoji. Na jednej strane je to dobré odporúčanie. Snažiť sa pomôcť vtáčaťu tým, že ho chcete nakŕmiť, vyčistiť a poskytnúť mu domov ho zvyčajne zabije. Existuje niekoľko pokynov, ako sa starať o opusteného vtáčika, hoci v skutočnosti nie je opustený. Zvyčajne deti naďabili na vtáčika, zatiaľ čo jeho mama robí niečo iné.

vtak2

Po prvé, vtáky nepoužívajú svoj nos, miesto toho sa spoliehajú na oči a uši. Takže nie, nevedia okamžite zistiť, že sa ich mláďaťa človek dotýkal, keď si ho vezmete na ruky. Po druhé, vtáky sa určite nestarajú, či sa ich mláďat človek dotýkal alebo nie. Ak sa dotknete mláďaťa, keď sa učí lietať, nezabráni to jeho mame, aby ho nakŕmila alebo sa o svoje mláďa postarala aj naďalej. Sú stále v spojení, či je dobre či zle, rovnako ako vaši rodičia s vami.

Ako to začalo?

Poďme na Snopeovu teóriu, ktorá hovorí, že to bol jediný spôsob, ako zastaviť ľudí, aby nebrali vtáčie mláďatá. Zvieracie organizácie dlho rozširovali, že nemôžete v ničom pomáhať novonarodeným mláďatám, pretože sa ešte stále učia. Ale už keď ste mali 7 rokov, len tak jednoducho vás to neodradilo. „Ale mami. Mláďa potrebuje pomoc, aby sa mohlo dostať späť do hniezda!“ Tak mam prišla s novým príbehom: „Ak sa dotkneš vtáčika, jeho mama ho nechá hladovať, keď ťa uvidí. Je to tenká čiara medzi živením a zbavením sa ho, keď nás ucíti a zničí to jej život.“

Komentáre

komentárov


0 Komentárov



Pridajte komentár ako prvý!


Odpovedať